12. Lepšie ako nič

Niekedy cesta za niečím novým stojí veľa šťastných a niekedy veľa nešťastných okamihov. Niečo mi stále našepkávalo, aby som to zvládla, aj cez prekážky a zábrany. Veď cesta ku šťastiu, nie je nikdy plná ľahkých nástrah, skôr musíme si uvedomiť, že každý si žije vlastný život. Hockde kde sa nachádza.

Niekedy cesta za niečím novým stojí veľa šťastných a niekedy veľa nešťastných okamihov. Niečo mi stále našepkávalo, aby som to zvládla, aj cez prekážky a zábrany. Veď cesta ku šťastiu, nie je nikdy plná ľahkých nástrah, skôr musíme si uvedomiť, že každý si žije vlastný život. Hockde kde sa nachádza.

Dni ubiehali a ja som v práci sa snažila robiť všetko ako som najlepšie vedela. Nie je ľahké upratovať izby po zahraničných turistoch. Je to omnoho náročnejšie, ako si človek vie predstaviť. Niekedy potrebujeme veľkú silu, už len pri otvorení dverí. Niekedy je lepšie sa povzniesť na určité veci. Či v práci alebo v súkromí.
Stretávali sme sa denne. Stále ma brával na miesta, kde som si uvedomovala čoraz viac, že nechcem aby sa to skončilo. Opakovala som si, čo môže skončiť, keď to ešte ani nezačalo. Všetko ma zatiaľ pekne pokračovanie. Nájdu sa dni, kedy chce byť sám on ale samozrejme chcem byť sama aj ja. A potom zistíme, že si neuveriteľne chýbame a už sme na prechádzke.
Jeho pohľad je priamy. Jeho názory taktiež. Nikdy som nezaregistrovala, aby si dal ako sa hovorí servítku pred ústa. Čo si myslí, to povie. Nemá problém vyjadriť svoj názor.
Jeden slnečný deň sme sa dohodli, že pôjdeme sa prejsť. Neskrývala som svoje nadšenie a potešenie. V kútiku duše priznám sa, som očakávala, že už sa vyjadrí, či sme pár alebo nie. A vlastne ako to mám brať. Chcem sa aj pochváliť mojim supermanom. Tie minúty čo som ho čakala ubiehali ako hodiny strávené na poli pri zberaní zemiakov. Nemohla som sa ho dočkať. Stále som pozerala, či nemám zmeškaný hovor. Stále nič. Minúty sa vliekli, ja som si samozrejme urobila už unáhlené závery, že nikam neideme. No v tom mi zazvonil mobil: „Poď dole, už som tu.“ Neviem ako rýchlo som bola obutá, ale už som sedela v jeho aute a dostala neskutočný bozk.
„Kam ideme?“ môj pohľad bol priam dotieravý s tou otázkou, nič som tu dokopy nepoznala aj kebyže mi povie presne kam ideme aj tak by som nevedela.
„Nechaj sa prekvapiť.“ Jednoduchá odpoveď, ktorá vysvetlila kam ideme. Nevadí dozviem sa na mieste.
Netrvalo to dlho a už sme vystupovali. Chcem sa s tebou prejsť a urobiť si krátky výlet po meste. Keď sme sa prechádzali po nábreží Dunaja, chytil ma za ruku a tvorili sme v tom momente pár. Nemyslím si, že sme potrebovali si povedať, že spolu chodíme. Proste sme spolu. Pre niekoho super a pre niekoho bohužiaľ. Málo ľudí praje novým vzťahom. Každý sme si tvorcom vlastného šťastia. Prechádzali sme sa ruka v ruke vyše hodiny. Bolo nám spolu neskutočne skvele. Je neopísateľný pocit, málo kto ho pochopí, keď cítite, že je to ten, presne ten, na ktorého máte nárok len vy v momente keď si myslíte, že nemáte ani najmenší nárok mať niekoho pre seba. Je úžasné byť vedľa neho. Bozky som dostávala pravidelne. Každých čo ja viem 5 minút. Cítila som sa v tom momente tak nádherne, ako som sa necítila dobrých pár rokov. Vykračovala som si vedľa neho a v tom momente bol pre mňa svet gombička. Teším sa, že to má pokračovanie. Lepšie je to ako mať nič.
Je jednoducho pri mne vo svojom voľnom čase a trávime spolu všetky chvíle ako sa len dá. Má toho veľa, ale kto nemá.
Po prechádzke sme nasadli do auta a on spokojným pohľadom nahlas poznamenal: „ Je mi s tebou veľmi dobre.“ Môj úsmev v tej chvíli prezradil celému svetu, že šťastnejšej osoby ako som ja v tej chvíli na stovky kilometrov určite nie je.
Po krásnom rande nasledovala ešte krajšia noc, a to u neho doma. Nik vtedy nebol doma a ja som bola pozvaná na noc s ním.
Zaspali sme v objatí.
Prekvapenie prišlo ráno.