5. Môžem očakávať neočakávané

Dni nám ubiehali ako voda, ani som v tom zhone nevedela čo bude sa ďalej diať. Ani z jednej práce sa mi neozývali. Takže cez pohovory som neprešla. Je to stratené.

Dni nám ubiehali ako voda, ani som v tom zhone nevedela čo bude sa ďalej diať. Ani z jednej práce sa mi neozývali. Takže cez pohovory som neprešla. Je to stratené.

Navždy budem tu. Neodcestujem. Smutne som sa zamýšľala dookola nad tými istými myšlienkami. Treba veriť. Určite. Jedine čo ma držalo bola túžba zmeniť všetko a byť aj s ním.
Nakoniec som zobrala všetko do svojich rúk. Začala som si hľadať prácu sama. Nepoznala som mesto ani z ďaleka. Netušila ako a kam sa dostanem. Verila a aj dúfala, že mi pomôžu všetci ako len môžu. Posielala som životopisy kde sa len dalo a kde boli voľné pracovné miesta. Na prekvapenie skoro všetci sa mi začali ozývať. Neustále mi vyzváňal mobil. Tešila som sa, že nič nie je stratené. Všetko sa obracia na dobré. Dohodla som si pár pohovorov na 23. mája. Konečne sa mi ukončí pracovná zmluva s trápením a s čerpaním dovolenky. Vyjde to už. Nebudem ľutovať. Po mojom strastiplnom pátraní som konečne mu mohla napísať, že 23. mája mám 4 pohovory bez problémov. Tešil sa. Ako aj ja. Prekvapenie to bolo pre mňa neskutočné.
Pri neustálom písaní deň čo deň s ním mi napísal: „Dáme si spoločný wellness v Tatrách?“ Ja som skoro odpadla. Nemysli to hádam vážne. Pozrela som na tú správu minimálne sto krát. Moja odpoveď: „Môžme, jasné 20. – 22. máj mám víkend voľný.“ Odpoveď: „Tak tvoja úloha je vybrať troch favoritov a večer nájdeme víťaza.“
Nemohla som uveriť vlastným očiam. Ideme na spoločný víkend. Odpadla som úplne. Stále som nemohla tomu uveriť. Veď to je za pár dní. Nevadí zvládnem to. No moje pocity a myšlienky boli zúfalé. Čo si mám o tomto myslieť? Jednoducho chce byť so mnou sám. Aj ja chcem byť s ním sama. Ďaleko od všetkých. A vôbec netúži po spoločnom vzťahu. Niečo na tom je, no sama neviem sa s tým stotožniť čo to vlastne je za vzťah alebo nevzťah.
Za tých pár dní pred odchodom do Tatier mi napísal: „Chýbaš mi.“ Pamätám si to veľmi dobre. Šoférovala som zamyslená večer domov z práce a prišla mi správa. Nevedela som ako mám na ňu reagovať. Vážne. Volala som aj kamoške Lenke a ona : „Akože nevieš? Normálne mu napíš, že aj on tebe chýba a vyriešené.“ Po pár minútach keď som pekne dorazila domov som mu napísala ako mi bolo povedané. No úplne ako pubertiačka. Tešili sme sa na víkend. Nemohli sme prestať o tom si písať. Všetko sme nechávali plynúť spontánne. Nechceli sme nič urýchliť. Uvidíme ako sa to vyvinie.
Prišiel štvrtok večer a ja som sa už pobalila a ráno som očakávala ako príde po mňa. Moje pocity boli neopísateľné. Snažila som sa nemyslieť nato ako všetko dopadne. Čo vlastne tam budeme robiť. Spoznávať sa predsa. Jediná vec, ktorá je reálna. Dáme si prechádzky a oddýchneme. Niekedy je lepšie počkať si na lepšiu príležitosť spoznať človeka.
„Slečna, práve vychádzam z tunela, môžeš ma prísť počkať na zastávku.“ …