18. Neskutočne neuveriteľné

Skoro som odpadla, po tej vete čo vyslovil. Neverila som vlastným ušiam a hlavne nechápala som, prečo to povedal práve vtedy. Pozerala som na neho a s upreným pohľadom som sa snažila ho presvedčiť, aby sme zastavili na chvíľu. Odmietol. Úplne najviac protestoval aby sme už nestáli, že pred chvíľou sme stáli na benzínke.

Skoro som odpadla, po tej vete čo vyslovil. Neverila som vlastným ušiam a hlavne nechápala som, prečo to povedal práve vtedy. Pozerala som na neho a s upreným pohľadom som sa snažila ho presvedčiť, aby sme zastavili na chvíľu. Odmietol. Úplne najviac protestoval aby sme už nestáli, že pred chvíľou sme stáli na benzínke.

Mohla som sa ja vyhovárať, že mi zrazu treba ísť na toaletu. Mala som neskutočnú smolu. Len sa usmieval a nemal mi problém to zopakovať, tú vetu, na ktorú som čakala tak dlho a nikdy som od neho nežiadala aby mi to povedal bez toho aby to cítil.

Pozrel na mňa a po chvíli povedal, že zastaví auto. Zastavil objal ma a do uška mi šepol: „Ľúbim ťa, už asi dlhšie, len som čakal na vhodnú príležitosť aby som ti to povedal. Teraz vyzeráš úplne sama sebou, tak som nezaváhal a povedal som ti to.“
Moje srdce a moje telo nespolupracovalo dohromady ani náhodou. Myslela som si, že od šťastia vyskočím z vlastnej kože a odpadnem.
Vtedy som sa tešila ešte viac domov a nemala som už žiadne pochybnosti. Spomenula som si ako si raz pri mne obliekal a vyberal tričko zo skrine a povedal: „To tričko mám veľmi rád, a keď ja začnem niečo naozaj ľúbiť či milovať je to navždy.“ Vtedy som na neho pozerala s otvorenými ústami a myslela som si, že ja to asi nebudem. Čo by on robil so mnou a prečo by ma mal on vlastne milovať.

Nečakane a neuveriteľné veci sa dejú každý okamih v živote a vážne na dobre sa čaká a dosť netrpezlivo. Trpezlivosť sa vypláca a človek je spokojnejší.
Ja som nevedela ako reagovať. Každú jednu minútu odkedy mi to povedal, som bola šťastnejšia a šťastnejšia.
Od tej chvíle sme sa brali ako pár. Oficiálny pár. Cesta nám ubehla tak rýchlo, že sme ani nevedeli a už sme vystupovali z auta. Privítali nás všetci a s takou hrdosťou povedal : „SOM ODTERAZ JEJ CHLAP.“

Všetci spokojní sme si sadli a dali ako sa hovorí pár pohárikov. Na druhý deň sme sa nazastavili ani na chvíľu. Samé návštevy a výlety po okolí. V nedeľu sme už cestovali naspäť. To je tak krátko, že si ani nestihneme užiť a oddýchnuť, nestihneme sa vybaliť a už sa aj balíme a odchádzame.

Cestou naspäť sme si rozprávali kam by som chcela ešte ísť. Pozrela som na neho a spýtala sa vážne môžem povedať kamkoľvek? Jeho úsmev som brala ako súhlas. Zo mňa vypadlo: „Bojnice.“ Aspoň na chvíľu. Nebol nikdy čas len tak sa vybrať do Bojníc a poprechádzať sa. Nádherný zámok a okolie ma stále lákalo no od nás z domu je to celodenný výlet. Na to nikdy sa nedal nájsť čas.

V navigácii sme si zmenili cieľ a vyrazili. Cestu nám dávalo po úplne iných cestách. Krásna príroda navôkol nás dobíjala energiou a my sme sa tešili z každého prejdeného kilometra.

Stále som neverila, že pred 2 dňami mi povedal to slovné spojenie a vzápätí mi plní už druhý môj sen. Byť niekde kde som túžila byť a stáť na mieste kde je nádherne. Najprv ten Lomnický štíť a teraz Bojnice. Neviem si predstaviť, aby mi splnil všetko po čom túžim. Je neuveriteľné, že sa to dá a stačí len povedať.
Dorazili sme presne keď bol posledný vstup už dnu. Pozrel sa trošku sklamaným pohľadom na mňa a povedal: „Nestihli sme. Nevadí a práve preto je o to väčší dôvod prísť tu znova.“

Stačilo mi že som videla zámok zblízka a mohla som sa s ním prejsť po parku, ktorý je hneď pod zámkom.
„Poď kúpim ti darček.“ Prevrátila som oči pozrela na neho a povedala: „Ďalší? Ja nechcem darčeky mne stačí, že sme tu a užívame si okolie.“ Zasmial sa a už ma ťahal k ešte otvoreným stánkom.

„Dobrý deň poprosím Vás tento perník, je na ňom napísane MOJEJ LÁSKE. Ďakujem pekne. Dovidenia.“