7. Neskutočný zážitok

Bola som jeho. Samozrejme. Nezabudnem na ten víkend nikdy. Po zakúpení lístkov sme mali ešte minimálne 3 hodiny pokiaľ nám pôjde lanovka až na Lomnický štít. Jedna výhoda tohto výletu je, že ak sa chcete dostať až hore musíte ísť troma lanovkami. Jedna vás vyvezie na prestupnú stanicu na Skalnaté pleso a s tou druhou vystúpite na Skalnatom plese.

Bola som jeho. Samozrejme. Nezabudnem na ten víkend nikdy. Po zakúpení lístkov sme mali ešte minimálne 3 hodiny pokiaľ nám pôjde lanovka až na Lomnický štít. Jedna výhoda tohto výletu je, že ak sa chcete dostať až hore musíte ísť troma lanovkami. Jedna vás vyvezie na prestupnú stanicu na Skalnaté pleso a s tou druhou vystúpite na Skalnatom plese.

Tam sme si užili okolie. Prechádzky okolo jazera. Ruka v ruke sme sa prechádzali ako keby to bol začiatok nášho vzťahu. Úsmevy a popri nich rôzne príbehy z jeho ale aj mojej minulosti. To nebudem spomínať. Sústredila som sa v tom momente na prítomnosť. No moje myšlienky stále boli v budúcnosti.

Čo to bude po tomto víkende? Kedy sa vlastne uvidíme najbližšie? Čakali ma pohovory v pondelok, no z práce ma nechceli tak narýchlo uvolniť. Vymýšľali stále, aby som pracovala až do konca mesiaca. Nedarilo sa mi ich presvedčiť, že chcem ukončiť pracovný pomer hneď. Neexistovalo pre nich, aby som mohla odísť. Skomplikoval sa tým pádom aj môj odchod do hlavného mesta. Nesmútila som. Ktoré pohovory sa dali presunúť, tak mi vyhoveli a posunuli. Nemali najmenší problém. Vrátila som sa do reality a môj zamyslený pohľad si všimol hneď.
„Čo sa deje?“ otázkou na mňa v sekunde. Vtedy som si uvedomila, že vážne ma pozoruje a chce aby som si oddýchla. S úsmevom na tvári som sa na neho pozrela a povedala: „Všetko je v poriadku, nemusíš sa báť. Je mi tak vynikajúco ako už dlho mi nebolo.“ Jeho spokojný výraz mi potvrdil, že nemusím sa ničoho báť. Všetko dopadne ako má.

„Som hladná. Veľmi.“ Po tejto náročnej prechádzke nás čakal ešte Lomnický štít. Takže chtiac nechtiac sme sa šli najesť. Dali sme si výbornú fazuľovú polievku. Bola chuťovo fantastická. Dá sa najesť aj z polievky pomyslela som si. Ja nejem polievky už dlhšiu dobu. Nie žeby mi nechutili, no nemám vzťah k tomu. Radšej si pochutnám na hamburgery a hranolkách. Dodá mi to viac energie.
Samozrejme, že sme sa stihli všade fotiť. Tak vznikla tam aj prvá fotka pri ktorej mi povedal: „Daj mi pusu a odfotím nás.“ Pre mňa to bolo úplne nové. Prečo vlastne chce fotku, kde ho bozkávam. Niekedy ma prekvapuje, no asi to tak má byť.

„Hlásia naše číslo lanovky. Poďme!“ Naše kroky smerovali na nástupište. Hore môžeme byť 50 minút. Čo je skoro hodina. Skvelé. Pozrela som hore a počasie sa tam pokazilo. Zamračené. Možno aj sneží. Pretočila som očami a uvedomila som si, že ja som len v tenkej mikine. Nevadí snáď tam nebude až taká zima ako vyzerá.
Nastupujeme do kabínky. Boli sme možno v polovici, chytil ma za ruku, otočil si ma a pohľadom do mojich očí povedal: „Tak už mi ver, beriem si ťa vážne do neba.“ Jeho úsmev bol tak tajomný, že v tej chvíli som nevedela čo mám od toho očakávať. Tam musí byť už vážne nebo. Pohľadom som sa zamerala a pozrela som dole z lanovky. Neskutočná nádhera. Niečo neopísateľné. Vážne som tak vysoko vo svojom živote nikdy nebola. Je to priam neskutočné. Nevedela som sa vynadívať na tu krásu hôr a okolia. Snáď môj sen sa stal skutočnosťou. Neverila som pokiaľ sme nevystúpili. Zdalo sa mi, že snívam a nesmierne si to užívam. Je to pocit, ktorý odporúčam prežiť každému. Aspoň raz v živote dostať sa do takéhoto adrenalínu a byť súčasťou neba.

Pri vystúpení sme boli upozornení, že nás rozhlasom zavolajú naspäť k lanovke. Moje šťastie. Úsmev. Spokojnosť. Neustála pohoda zo mňa priam vyžarovala. Cítila som sa ako v siedmom nebi, nielen v nebi. Jeho spoločnosť bola ukážková. Staral sa o mňa ako nikto pred ním. Od nikoho som necítila to, čo od neho.

Fotili sme sa samozrejme. Nevedeli sme kde sa skôr pozrieť a odfotiť. Neskutočný výhľad. Videli sme okrem iného aj hrebeň Nízkych Tatier, Malej Fatry, Oravské Beskydy a Babiu horu, bližšie k nám napr. majestátny Kriváň, z Belianskych Tatier nemožno nespomenúť Ždiarsku vidlu, vrch Havran, Nový a Muráň. Jednoducho nádhera!!! Všetci sa fotili všade. Aj my sme si museli počkať, keď sme sa chceli odfotiť na mostíku. Vyliezli sme na neho ako blázni a odfotili sme sa ako keby sme vzlietli. Keby nebolo jeho kamoška, ktorému poslal fotku mňa samej a jeho samého tak spoločnú fotku by sme nemali. Napísal mu: „Vyzerá byť pri tebe šťastná, ale prečo nemáte spoločnú fotku.“ Po prečítaní tejto správy sme sa vrátili a už aj hneď sme sa fotili. Niečo nádherné. Pri spomienkach na túto chvíľu sa celá chvejem. Jednoznačne tento výlet bol veľkým zážitkom a chcem ho odporučiť každému milovníkovi Slovenska a slovenských hôr! Je to vážne zážitok.
Nepozerali sme sa ani na čas. Vôbec sme si ho nesledovali, vedeli sme že nás zavolajú keď po nás príde lanovka. Dali sme si kávičku a ako dvaja blázni sme si na tom vrchole na terase zapálili cigaretu. Pohľadom sme sa smiali, že nie sme jediní, ktorí si doprajú si zapáliť aj hore. Dopili sme kávičku a pri plynutí posledných minút sme počkali už dnu. Pravdupovediac mne bola skutočne zima. Odvážna som bola v tenkej mikine. Ale bolo super. Vážne odporúčam.

Nie je nič krajšie ako keď vás zoberú do neba…