14. Povedať to, alebo nie.

Stále som rozmýšľala ako mu to povedať alebo vlastne nepovedať. Spýtať sa ho nato, alebo nie. Nie som si istá, či ho už ľúbim.

Stále som rozmýšľala ako mu to povedať alebo vlastne nepovedať. Spýtať sa ho nato, alebo nie. Nie som si istá, či ho už ľúbim.

Vlastne asi podľa mojich pocitov to môže byť len to, že je mi s ním dobre. Niekedy máme svoje dni, ale je nám spolu celkom fajn. Môžem niekoho ľúbiť po mesiaci a pol? Asi nie. No cítiť k nemu niečo určite môžem. Zapierať to neviem a ani nebudem.

Raz možno príde chvíľa kedy mu to poviem, neviem ako a ani kde. Nemôžem sa nato pripravovať. Možno nechcem ani. Mám tak zmiešané myšlienky, že sama neviem čo mám so sebou robiť. Názor iných aby som sa spýtala, či mu to mám povedať je pre mňa viacmenej nepodstatný. Buď to spravím, alebo budem len o tom uvažovať. Človek robí chyby, nik nie je bezchybný. Príde vhodná chvíľa a poviem mu to, že cítim niečo viac ako mať rád.

Tento víkend som sama u kamošky. Odišli na východ a ja aj tak mám ranné, takže vstávam o 4tej. Takže žiadne ponocovanie. V duchu som vedela, že tento víkend bude náročný. Určite bude so mnou v noci. Možno sa mýlim a budem si spať sama. Všetko je otázne.

Prišla mi správa: „Dnes máme rande. Chcem byť s tebou sám.“ Odpoveď: „Skončím v práci a počkám ťa?“ Jeho odpoveď: „Kľudne príď. Končím ako stále počkaj ma pred prácou.“ Tešila som sa, z každej chvíle s ním. Je to vo mne tak už asi dané. Jeho spoločnosť mi robí dobre. Veľmi. Rozprávame sa o všetkom možnom. Len o nás nie. Zaujímavé. No veď raz príde deň, keď sa dostaneme na tému MY DVAJA.
Konečne som skončila. Dala som si sprchu. Obliekla som sa a vyrazila smer jeho práca. Mala som hodinu pokiaľ on skončí. Zašla som do Auparku a len tak sa prechádzala. Nechcelo sa mi nič skúšať ani si kupovať. Von bolo neskutočne teplo a ja som mohla tak jedine ísť zas do sprchy.

„Môžeš vyraziť o 5 minút končím.“ s úsmevom som si prečítala správu a už som sa tešila, že ho uvidím, že dostanem pusu, objatie a že budeme zasa spolu.
Pozrela som sa na neho ako si hrdo vykročil z dverí budovy kde robil. Šťastný. Pred ním je piatok. Zajtra máme ísť na majstrovstvá thajského boxu. Bude to pre mňa premiéra pozerať sa naživo ako sa chlapi mlátia. Pekný program na víkend.
„No vitaaaj zlatko! Som rád, že sa vidíme.“ s úsmevom sa pozrel do očí a pobozkal ma. „Ahoooj. Kam máme namierené?“ nestihla som sa ani nič viac opýtať už ma držal za ruku a stále bozkával. Viedol ma k autu a povedal: „Prekvapenie.“ V duchu som verila, že sa pôjdeme niekam najesť. Hladná vyčerpaná z práce som nič viac momentálne nepotrebovala. Nepoznám viac nervóznejšieho človeka keď je hladní ako ja. V tej chvíli by som zjedla všetko čo by som videla. Snažila som sa nedať najavo, že som nervózna. Stále som rozmýšľala, ako mu povedať, že som sa asi do neho zaľúbila a ešte som bola aj nenormálne hladná.

Sadli sme si do auta pozrel na mňa samozrejme, že som dostala ďalšiu pusu a opýtal sa: „Hladná?“ Ani sekundu som nezaváhala a odpoveď bola na svete: „Ako vlk. Alebo skôr ako ty.“ Začali sme sa smiať a jeho plán sa podaril.

Dlhšie sme čakali na jedlo, s porovnaním ako rýchlo sme to zjedli. Nezdá sa zjesť hamburger so slaninkou a z vajíčkom s kopou zeleniny, no my s tým zjavne problém nemáme. Na pár zahryznutí a hamburger je fuč.

Po výdatnom jedle už si len ľahnúť a spinkať do rána. No to bolo len obrazne povedané. Dali sme si prechádzku k mostu slobody. Zastavili sme sa na pivko a konečne dorazili do druhého domova. Dali sme si sprchu a začali pozerať film. Netrvalo to dlho, ale dopozerať sme ho dopozerali.

Zdala sa mi vhodná chvíľa, keď sme si ľahli do postele a rozprávali sme sa, že môžem mu to povedať. Po nekonečne dlhom rozhovore zo mňa vyletelo: „Ľúbim ťa.“ on sa postavil, obliekol pozrel na mňa a povedal: „Poď mi otvoriť dole dvere.“

Ostala som v šoku bez slov som sa postavila a vyprevadila som ho von…