4. Prekvapenie

O pár minút vystupujem z vlaku, ako jednoducho sa dá precestovať celé Slovensko za pár hodín. Neuveriteľné. Ja a vlaky nie sme nikdy neboli žiadny kamaráti. Nakoniec sme sa skamarátili rýchlo. Len sadnúť a vystúpiť. Povedala mi moja kamoška Lenka, ktorá sa mi snažila všetko vysvetliť ako to funguje.

O pár minút vystupujem z vlaku, ako jednoducho sa dá precestovať celé Slovensko za pár hodín. Neuveriteľné. Ja a vlaky nie sme nikdy neboli žiadny kamaráti. Nakoniec sme sa skamarátili rýchlo. Len sadnúť a vystúpiť. Povedala mi moja kamoška Lenka, ktorá sa mi snažila všetko vysvetliť ako to funguje.

Moje rozhodnutie nájsť si prácu v hlavnom meste a zmeniť úplne prostredie, kde sa práve nachádzam bolo už definitívne. Pri pozorovaní okolia z vlaku som ostala nervózna nevedela som čo môžem očakávať. Ako dopadnú pohovory zajtra. Netušila som ani kde idem ani čo budem robiť ani ako sa to nakoniec zomelie a či vlastne budem môcť sa presťahovať.
„O chvíľu vystupujem.“ Odoslané. Prečítané. Po sekunde mi prišla správa: „Čakám už na stanici.“ Moje srdce sa tak rozbúšilo, a úsmev sa rozšíril skoro okolo celej hlavy. Prišiel. Vyšla som z vlaku a ako mi bolo povedané. Choď za davom. Tak som aj šla. Nevedela som, že oni poznajú najrýchlejšiu skratku.
Stála som pred budovou hlavnej stanice a pohľadom som ho hľadala. Netrvalo mi to dlho, lebo veď je vysoký, že ho vidieť všade. Jeho postoj mi pripadal, že je nesmierne nervózny. Obzeral si všetkých cestujúcich a určite hľadal mňa. Bolo to milé. Stále som stála a pozorovala si ho, čakala som kedy si ma všimne. Po chvíli sa otočil, a z vrecka vytiahol svoj telefón. Uvidel moje meno a po sekunde už aj mňa. Svojím rýchlym krokom za pár stotín stál vedľa mňa a dostala som bozk. Neopísateľný bozk. Moje pery nechceli prestať. Privítanie na jednotku.
Zobral mi tašku a vykročili sme smerom k autu. Otvoril kufor auta. Položil tašku, ale moje kroky viedli rovno k dverám aby som si už sadla. Jeho prenikavým hlasom som počula ako hovorí: „Počkaj, toto je pre teba.“ Moje oči sa zablysli a v jeho ruke bola kvetinka. Červená ruža. Nevedela som ako reagovať. Pobozkala som ho. Cítila som sa pri ňom ako z inej planéty. Ani jednu sekundu som z neho nespustila zrak.
Som konečne šťastná, aj keď neviem či to bude pokračovať. Som. Bez udania dôvodu. Nemyslím si, že je to láska. Je to niečo iné. Nepochopiteľná túžba byť vedľa neho a cítiť jeho prítomnosť. Nespočetný počet jeho dotykov bol pre mňa výzva a určite aj túžba patriť len jemu. Už sme pod vchodom kamošky. Pomohol mi hore odniesť tašku, a ostal pri mne. Nechápala som prečo. Netúži po mne. Jednoducho nie som jeho typ. No aj napriek tomu prišiel po mňa a venoval mi jeho voľný čas.
Po krásnej noci prežitej zas a znova v jeho náručí som mala prvý pohovor. Zvládla som sa dostať s pomocou kamošky na oba pohovory. V jednom mi oznámili, že sa ozvú a v druhom som strávila minimálne 4 hodiny a že určite sa ozvú. Pomyslela som si, aby to vyšlo. Niekedy stačí veriť. No niekedy nie. Po pohovore som zašla ešte za kamoškou do butiku a ona mi povedala aby som ju počkala v meste. Sama v hlavnom meste, nevedela som vôbec kde čo je. Ešteže existujú v dnešnej dobe telefóny s internetom. Nepoblúdila som. Záchytné body som si našla hneď. Orientovala som sa podľa intuície. Keď som si prechádzala len tak mestom, prišla mi správa, že večer máme rande. Prvé oficiálne. Moje oči pri prečítaní sa zväčšili asi stonásobne. No konečne. Ďalšia správa: „Buď večer krásna.“ Neviem čo pre mňa chystá. Verím, že to neodvolá. Nerobila som si veľké nádeje. Všetko bude ako má byť.
Neodvolal to. Po práci sa šiel domov najesť a mali sme ísť do kina. Nakoniec sme do kina nešli. Popravde boli tam len filmy s titulkami. Ja také filmy, vôbec nemusím. Chcela som byť s ním sama. Tak ako aj on chcel byť so mnou chvíľu sám. Nevedeli sme obaja čo máme od toho akože vzťahu očakávať. Spoznávali sme sa. Aj keď nám to netrvalo dlho, lebo sme boli od začiatku k sebe úprimný. Spravili sme si len menšiu prechádzku a večer si pozreli film.
Ráno zasa odchádzam domov. Nezdržala som sa dlho. Musím. Práca volá a za mňa robiť nik nebude. Boli to moje najkrajšie chvíle nepredvídateľné. Neverila som vôbec, že sa mi bude venovať. Nechcela som ani veriť, keď som už šla domov vo vlaku, ako ten čas rýchlo ubehol.
Ráno 5:35 som opustila hlavné mesto. Prvýkrát sa mi stalo, že som vo vlaku zaspala. Zobudila som sa v Trenčíne. Pozrela som sa na mobil a nič. Skontrolovala som čas a pochopila som, že on ešte nie je v práci tak nepíše. Niekedy je lepšie si všetko pamätať aby sme neukončili všetko skôr ako začalo. Alebo nezačalo?
Napísala som prvá: „Ďakujem za spoločné chvíle s tebou a za odvoz na stanicu.“
Odpoveď došla v sekunde: „Teraz som sa zobudil, vôbec som sa nevyspal ale neprekáža mi to. Bolo super.“
Zostala som smutná. Vôbec neviem či sa vrátim. Vôbec netuším či mi niečo vyjde. Nechcem nikoho namotávať a nakoniec nebude z toho nič. Môj pohľad v tej chvíli sa rozmazal, a ja som si nasadila slnečné okuliare..