9. Stačí málo

Šťastie je vždy tam kde som ja? Pýtala som sa v duchu, pri prechádzke po nádvorí Spišského hradu. Alebo je to možno tým, že si ho sama vnútornou silou privolávam? Bola som v rozpakoch z toho, ako sa on ku mne správal. Bozkával ma na každom kroku a nemohol zo mňa pustiť oči. Držal ma za ruku neustále a nechcel mi ju ani pustiť.

Šťastie je vždy tam kde som ja? Pýtala som sa v duchu, pri prechádzke po nádvorí Spišského hradu. Alebo je to možno tým, že si ho sama vnútornou silou privolávam? Bola som v rozpakoch z toho, ako sa on ku mne správal. Bozkával ma na každom kroku a nemohol zo mňa pustiť oči. Držal ma za ruku neustále a nechcel mi ju ani pustiť.

Počasie nám vtedy veľmi prialo. Krásny slnečný deň. V ovzduší bolo cítiť blížiace sa leto. Pár dní a bude už len teplo. No čo bude so mnou. Pôjdem ja vôbec pracovať preč? Moje veci sú už v kufri a pripravené na odchod. Mohla som ísť už s ním a zajtra som mohla mať pohovory. Moje myšlienky boli zmätené. Dokážem sa tam dostať dajme tomu o týždeň a byť s ním? Stopla som, negatívne myšlienky a prechádzali sme sa ďalej. Najkrajší výhľad sme mali z veže. Chytil si ma okolo pásu a pritiahol k sebe. Svojimi perami vyjadril čo cítil v tej chvíli. Pobozkal ma ako superman. Ten bozk bol neopísateľný. Skutočne som nemohla odmietnuť, radšej som opätovala ďalší.
Po chvíli ma odtiahol a prenikavým pohľadom pozrel na mňa. Po mojom tele sa rozutekali zimomriavky a zostala som stáť ako soľný stĺp. Nevedela som ako sa mám pozrieť na neho a hlavne čo od neho čakať. Čo mi povie a prečo ma vlastne od seba odtiahol v skutočne úžasnej chvíli. Nechcelo sa mi veriť, že stále ma drží za ruku a stále je vedľa mňa. Jeho dotyky boli čoraz intenzívnejšie a cítila som, že nie sú to len také naoko.
S očakávaním som stála vedľa neho a čakala čo mi povie. Nadišiel moment, kedy sa odvážil mi povedať čo vlastne chcel. Upreným pohľadom pozeral na mňa stále a povedal: „Nechcem aby si šla domov. Chcem aby som si ťa mohol zobrať ja domov.“ Neskutočný pocit. Cítila som sa úžasne. Jeden z najkrajších okamihov doposiaľ. Je skutočne krásne to, že ma nechce pustiť domov, ale ja vážne musím ísť. Jednoducho verím v to, že prídem a možno sa párkrát ešte stretneme. Vzťah nechceme obaja. Aj keď sme si na seba zvykli. Čo má prísť príde.
Nie je nič krajšie ako sa držať s ním za ruku a cítiť ako sa mu páčim. Ako jeho tajuplné pohľady zazriem, že mieria na mňa. Cítim sa krásne a zdvíha mi to aj trocha sebavedomie.
Po romantickej prechádzke po celom hrade sme kráčali k autu. Obaja s výbornou náladou, ale určite aj s malým smútkom v duši. O hodinu sa rozlúčime a vážne nevieme či sa uvidíme o týždeň. Či ten krátky akože vzťah bol malý rozmar, alebo to bude mať niekedy aj pokračovanie. Nevie ani jeden z nás. Pozerám ako spokojný si sedí za volantom a usmieva sa. Po chvíli jeho neustáleho rozmýšľania sa otočí a hovorí : „Ani sa mi domov nechce.“
Zasmiala sa a jeho názor zdieľam. To bol vynikajúci víkend plný najkrajších chvíľ aké sme len mohli prežiť. V kútiku srdca verím aj dúfam aj všetko, že takého dni budú s ním čoraz častejšie. Nemusí to byť, vôbec vzťah. Na diaľku sa určite nedá fungovať. Nemysliteľné.
Už som doma. Plná zážitkov. Jeho auto zastalo u nás na dvore. V tej chvíli moji rodičia vyšli na terasu. Pozrel hore a hovorí: „Zoznámiš ma?“ Na mojej tvári sa vyčaril úsmev. „Jasné, že zoznámim aj so všetkými čo sú doma.“ Spokojne sme si vystúpili z auta a odniesli moje tašky do mojej izby. Zoznámený môj superman s mojimi rodičmi. Žiadny oficiálny titul nedostal. Smejem sa ako ukazuje mojím rodičom všetky fotky, ktoré sme nafotili. Vyzeráme ako zamilovaný pár. Ale nie sme. Po kávičke a obede sme sa ešte skoro hodinu lúčili, lebo sme nevedeli kedy sa zasa uvidíme. Dal mi dlhý bozk. Nastúpil do auta. Naštartoval. Zatrúbil. Odišiel.

Necháme sa prekvapiť čo nám prinesie budúcnosť..