8. Zastav čas

Po najkrajšom zážitku s ním, sme sa konečne dostali do hotela. Uzimená som sa nevedela zohriať. Predstava, že o chvíľu budem v saune alebo vo vírivke ma nesmierne tešila a nemohla som sa toho dočkať.

Po najkrajšom zážitku s ním, sme sa konečne dostali do hotela. Uzimená som sa nevedela zohriať. Predstava, že o chvíľu budem v saune alebo vo vírivke ma nesmierne tešila a nemohla som sa toho dočkať.

Procedúry padli nám vhod úplne. Z vody sme vyhladli a začali sme rozoberať, kam sa pôjdeme najesť. Netrvalo dlho a spoločne sme sa rozhodli na fajnový hamburger. Slinky sa nám zbiehali a nemohli sme sa dočkať ako sa dobre najeme. V meste sme našli reštauráciu, v ktorej podávali hamburgery s domácimi hranolkami. Radšej taký veľký hamburger ako nejaký mcdonald. Sadli sme si. Objednali a čakali. Sedeli sme vedľa seba a práve vysielali majstrovstvá sveta v hokeji. „Aký dobrý podnik sme našli, ešte aj zápas uvidíme.“ povedal a usmial sa na mňa. Ja hokej môžem pozerať dookola. Prirástol mi k srdcu, keďže som pracovala tri sezóny na zimnom štadióne.

Najedení do sýtosti a po skončení hokejového zápasu sme zamierili naspäť na hotel. Vyčerpaní z celého dňa sme po spoločnom kúpeli zaľahli do postele. Túlil sa neustále ku mne. Bolo to tak milé a krásne, že som chcela aby zastal čas. Pomyslela som si, čo bude ďalej? Veď už zajtra idem domov ja a aj on.. Neviem kedy sa mi podarí a či sa mi to vôbec podarí prísť. Všetko je síce na správnej ceste, ale môže sa stať hocičo. V tej chvíli ako keby mi čítal myšlienky pozrel na mňa a hovorí: „Zastavme čas!“ S úsmevom som sa na neho pozrela moje oči zažiarili a dala som mu bozk. Dlhý bozk, ktorému sa nebránil a ani nechcel brániť. Bozkávali sme sa neustále. Vážne jeho bozky mi chutili. Prekvapoval ma čoraz viac. Na začiatku sa nevedel bozkávať. No on tvrdil, že neviem ja. Nakoniec sme našli spoločnú cestu, ako nám to chutí najlepšie.
Nastal už deň, kedy každý ide domov. Víkend končí. Nechcem aby sa tento krásny víkend už skončil. Pred chvíľou začal a už je za nami. Zasa sa balím. Stále keď sa balím mám smutnú náladu. Samozrejme, lebo viem, že sa zajtra neuvidíme, ani pozajtra a určite celý týždeň. Zamyslela som sa, či som sa už stihla do neho zamilovať. Určite nie. Prečo aj veď je nám spolu mimoriadne skvele, rozumieme si a dopĺňame sa krásne, no ale aby sme sa ľúbili je skoro.

Moje pocity určite boli silnejšie ako tie jeho. Určite ako žena som cítila niečo viac ako len nejaké kamarátstvo. Mohol si vybrať hociktorú aby s ním išla na víkend do Tatier. Prečo práve mňa? Ako dospel k tomu, že pôjdem. Chýbala som mu, tak ako on mne. Určite. Nebudem klamať kúsok po kúsku som ho začala už ľúbiť.

Veď včera večer, keď sme zaspávali som sa ho spýtala : „Myslíš si, že si sa už zaľúbil?“ On ako malý chlapec sa zabalil do periny a otočil. Prišlo mi to smiešne, no na druhej strane možno zostal zahanbený. Neviem. Nerozoberala som to ďalej. Je to veľmi skoro aby sme sa ľúbili. Ale určite sa máme viac ako radi. Spoločné chvíle sú pre nás výnimočné a neopísateľné.
Moja taška je zbalená. Pomohla som aj jemu. Ako keď prišiel s plnšou taškou ako ja. Mal veci kde som sa len pozrela. Tašky pripravené k odchodu, no nás čakali ešte raňajky. Najedli sme sa do sýtosti z veľkého výberu jedál a rozhodli sme sa ešte, že si spravíme výlet na Spišský hrad.
„Bol si tam niekedy?“ moja otázka padla a on sa začal smiať. Keď sa prestal konečne smiať odpovedal: „Ja som prvýkrát na východe. Nikdy som nemal prečo tu cestovať. Budem rád ak si dáme ešte výlet.“

Ja som sa tešila aj netešila, lebo ja som bola minimálne 10 krát už na hrade. Môžem sa zahrať na sprievodcu. V duchu som sa zasmiala, a neodmietla som aby sme tam vážne šli.

Stala sa tam krásna vec, odpadla som od šťastia…